Monotónny hukot vrtule. S hlavou opretou o mäkké čalúnenie sledujem vzdúvajúce sa vlny Tichého oceánu. Kilometre a kilometre, naokolo nič iné, len nepokojná tmavá hladina. Dávno som necítil takú slobodu, tak nádherný pokoj. Všade naokolo len tony a tony tmavomodrej vody. Na chvíľu som do nej zahodil všetky myšlienky posledných dní. To ráno bola obloha za-tiahnutá, tmavá. Možno preto sa mi zdala voda oceánu tmavšia, ako som si ju pamätal. Dvadsaťpäť rokov. 25 celých rokov. Roky driny, stresu, nespavosti...práce, ktorá mala nakoniec za následok kolaps celého organizmu, zrútenie. Možno to bolo to najlepšie, čo ma mohlo v danej chvíli stretnúť. 
V jedinej chvíli, čo bolo dôležité, zdalo sa byť neuveriteľne banálne. Pri mojom viac ako mesačnom pobyte v nemocnici, začali sa mi v hlave vynárať spomienky plné zabudnutého pocitu šťastia. Tie ma držali vo chvíľach najhoršej samoty, medzi sterilnými múrmi privátnej kliniky. Zabudnutý pocit šťastia sa pomaly formoval. Hral som sa, modeloval ho do myšlienky. 
Myšlienka na malý, zabudnutý raj na Zemi, ostrovček, ktorý sa hádam ani nevošiel na menej podrobné mapy sveta. Bujná vegetácia, nádherné palmy, biele pláže. Čistá voda v zálive plná pestrofarebnej nádhery. Takto som si ho pamätal, takto som si na neho spomínal. Snáď niečo prikrášlil po toľkých rokoch, no predsa, spomínanie ma držalo pri živote, keď bolo najhoršie. A plány. Večer čo večer som plánoval svoju cestu. Myšlienky na krásno robia zázraky. 
Skoré zotavenie prekvapilo aj samotného lekára.

Páči sa? Prosím kontaktujte ma na pavol@sovic.sk Som rád každému mailu, za ktorý sa odmením






ĎALŠIE KNIHY

Milujem stromy. Počujem ich dýchať, cítim ich dych. Milujem ich pokoru, dobro a lásku, ktorá je všade okolo nich, v celom lese. Určite nie som sám, kto má v lese podobné skúsenosti. Boli tu veky pred nami. Veľa si pamätajú, veľa vedia. Ak sa započúvate do ich rozprávania, pochopíte.

Viac...