Je to… zvláštne a zaujímavé. Prvé, čo vidím, keď vybehnem z domu je modrosivá vychádzajúca z výfukov stojacich či idúcich áut. Do toho sa miešajú farby rannej kávy, hnedá, tmavohnedá až po čierny smútok dymu vychádzajúceho z cigarety. Z času načas smradľavá žltá niekoho včerajšej opice. No, keď je človek trpezlivý, vydrží a prekoná niekoľko kilometrov vo svete, kde každý je sebe hrobárom, vo svete kde brať znamená víťaziť, vojde zelenou bránou do sveta úplne odlišného. Sveta, kde radosť z dávania je to jediné, čo má v živote zmysel. Štebot vtákov, šumenie stromov, trilkot slávika a žblnkanie vody zčerenej kačkou, či labuťou. Svet kde aj ten najmenší chrobáčik s nadšením koná svoje poslanie. Svet, ktorý podkladá okvetné lístočky pod bosé nohy pútnika. Svet, ktorý ochraňuje a láska srdce. Oddáva sa Ti celý, celučký. Ak by si len kúsok nechal pre seba, nedal by nič. Nakazí Ťa svojim radostným dávaním. Oddáš sa mu tiež celý, bez výnimky. A tak v šťastí ako jeden celok zotrváte v minúte večnosti.
A… skoro som zabudol na farby. Jasná zelená, sýta zelená, modrá, svetlomodrá, žiarivá modrá, fialová, červená, žiarivá žltá, oranžová, … a zlatá a zlatozelená, zlatomodrá, zlatozlatá … neexistuje na svete dúha, ktorá by mala toľké tisíce farieb šťastia.
Rozhrnú sa lístočky kríkov, do rajskej záhrady vstupuje človek. Neprichádza s hlukom, krikom, partiou kamarátov. Je sám, samučký, sporo odetý, opatrne kladie bosé nohy na zem posiatu listami a zbytkami konárikov. Jeho srdce znenazdajky cíti mäkké láskavé objatie celého okolia. Mieša sa v ňom radosť, vďačnosť láska. Jeho tep sa spomaľuje, rovnako ako krok, zastavil. Sadá si, pritiahne kolená k hrudi a vyvracia hlavu dohora k majestátnym korunám stromov. Počúva.
