Posledný z bratov za pecou
v strachu sa krčím.
Ách smutno mi za mamou,
plačlivo mečím.
Ešte včera sedel som
aj mojich bratov šesť,
v kuchyni, za stolom.
čakali sme, čo prinesie
nám matka jesť.
Dnes už len strach
striasa moju briadku.
Vari sú bratia na jatkách?
No poďme pekne po poriadku.
Rozpoviem vám príbeh
o siedmich kozliatkach:
Nuž sedíme včera bratia siedmi
dívame sa, kto miesto mamy
tlačí sa dovnútra dvermi.
Niekto divný, nepoznaný opísať sa nedá.
Snáď klaun to je? Harlekýn? Či diabol? Beda!
V divnom šate farebnom,
Vlasy uhladené, ba i fúzy,
zuby špicaté pod úškľabkom,
je šialený, miestami až drzý.
Vezme miesto nonšalantne
pri stole obďaleč
hľadí na nás arogantne
priloží ústa na palec.
Nohu cez nohu prehodí.
v prehnanom geste.
Strach a hrôza z neho prichodí.
Mama naša! Kde ste!
“Ty,” ukáže na nastaršieho
obávam sa najhoršieho:
“Poď sem, poď! Len hopsa!
Nemusíš sa báť.”
Zamračí sa: “Bratku vzchop sa!
Zabi svoju mať!”
“Dám Ti za to. Dám.
Počkaj! Rozmýšľam.
Ukazovákom na ústa klepe
a po krátkej chvíli…”Už to mám!
Čistý papier z vrecka trepe.
Už viem, čo Ti dám!
Ceruzkou obrázok nakreslí.
papier v ruke otrčí.
Z nás najstarší, hoc nie je zlý
načiahne sa, priskočí.
Požiadavka diabla hrozná,
strach, čo len pomyslieť.
Ticho preruší brat ako zo sna:
“Chcem viac takých! A hneď!”
“Ááach, to je môj chlapec,
silný a … obratný.
Papierov mám mešec
a čo vy? Ostatní?
Čo?! Trúfnete si na mamu?
Kto zaváha, neujde sa mu!”
Papierikmi zamáva,
otočí sa k bratom
a tí hlava nehlava
vyskakujú chvatom.
Berú do rúk sekery,
motyky a nože.
sťa bez mozgu príšery
bez srdca a kože.
Za nimi klaun zvesela,
teší sa a vyskakuje,
krv mi strachom zovrela
Pesničku si popevuje:
“Hor sa bratia do práce,
režte, rúbte, vŕtajte,
šašo po vás uprace
ničoho sa nebojte.
Keď o milosť žobre,
vyberte jej vnútornosti!
Zaplatím vám dobre,
peňazí je dosti.
A keby vám chýbalo.
Nebolo by ‘lóve’.
Len aby sa rúbalo,
nakreslím vám nové.“
Vtom zasekne sa v kroku,
pri stole sedí stále,
kým on velí do útoku,
najmladšie kozľa malé.
“A Ty? Čo krčíš sa v prítmí?!
Prečo? Váhaš snáď?
Prečo nejdeš s ostatnými?
Čo Ti mám ešte dať?
Najprv nič, no potom ticho zamečím:
“Neverím Ti. Svoju matku vyliečim.”
Klaunov smiech rozlieha sa v izbici.
Len ja a on, dávno sú preč márnivci.
“Ty myslíš, že tá červač vonku
dokáže matke Zemi ublížiť?!
Možno áno, zistím na dňa sklonku.
však horšie je, že chceli bez nej žiť.
Ak ukážu jej dnes, že nemajú ju radi.
Že nezáleží im na nej ani trošičku.
To matku vašu, Zem najviac zradí.
Zosmutnie, povädne, slza stečie po líčku.
Nikto vás viac neobráni,
nenasýti, nenapojí.
Neobviaže vaše rany.
A bez matky? Ste len moji!!“
Odchádza so vztýčenou hlavou. On vie.
Nikam mu už neutečiem, keď čas dozrie.
Za pecou v kúte sám
plačem, hľadím zamyslene.
Matku sme dnes vymenili.
Za papiere pokreslené.
