Na brale vysokom týči sa hrad
pod bralom dedinka nádherná
dobrých ľudí a kvetov plná,
radosť pozrieť do záhrad.
V dávnych vekoch tam
z múdreho blázna stal sa pán,
nakoniec o rozum z panovania
prišiel sám.
Oddávna národ žil tu urastený,
sťa sviece chlapi, sťa obrázok ženy.
Nuž, a predsa!
Našla sa i medzi nimi čierna ovca.
Chlapec krpáň, zákrpok,
na smiech všetkým vospolok.
A že bol škaredý a malý,
všetci iba Beckom ho zvali.
Mrzký telom, bystrý duchom
pre svoj výzor trápi sa.
V ušiach výsmech plynie vzduchom
“Raz budete ľutovať!”
Becko v mysli chlapí sa.
A ako to už býva,
kým múdry prednosti svoje chváli,
ten múdrejší aj svoje slabosti využíva.
Že bol Becko ľuďom k smiechu,
pánovým bláznom na dvore sa stal.
Jed ho však trápi, drží v hriechu
odplatu ľudom sľuboval.
Poľovačka ku koncu sa chýli.
Zábavu Becko pánom k popuku prichystal
Jeho pán v smiechu v slabej chvíli
čo Becko zaželá si, splniť záruku mu dal.
“Tam pane! Vidia tam to bralo?”
Ukazuje Becko spokojný:
“Tam hrad môj stáť bude smelo.
Ak bude treba, pomôže im do vojny.”
Pán pripitý z oslavy
prisľúbi všetko Beckovi.
Hlavou vŕta mu iba snáď,
kto postaví ten hrad?!
Becko má v tom dlhé roky jasno.
Škerí sa on na pána
Ľud spod brala smial sa mi vždy hlasno.
Ten postaví ho iste.
Sprav pane zo mňa župana!
Sľub je sľub aj keď je panský.
Dožičil pán Beckovi.
Ľudia postavia mu statky.
Hrad na brale bude hotový.
“Becko sa stal pánom,”
ľudia sa ďalej smejú.
No vzápätí smiech ich prejde.
Keď novinu dozvedia sa,
hrôzou onemejú.
Od rána do noci stavajú hrad.
Potme domov chodia, tu bieda a hlad.
Uráňaní ubolení, poháňaní bičom
A Becko len vyškiera sa
nesníval o inom ničom.
So sklonenou hlavou pandúr šepce
“Ľudia nemajú čo do úst, národ repce.”
Becko ostro zanadáva.
Po chuti mu nie je
pandúrova vrava.
“Čo sa ĺuďom nepáči?!
Nevyhovieš bedači!
A to hlasné reptanie
nelahodí môjmu uchu.
Nech huby si zalepia!
Môžu reptať v duchu.”
“Stále si ma nevážia
Nehovoria pane.
Majú málo? Dám im viac!!
Pridáme im dane!”
Ale pandúr nanovo, čo len mesiac prejde
zas len panstvu referuje o velikej biede:
“Ľud sa pod ťažkou prácou búri pane.
Ešte chvíľa… a niečo zlé sa stane.”
“Ty nevieš čo robiť, pandúr?
Strach zasiať je treba.
Zoberte tej zberbe každý kúsok chleba.
Veď trávy dosť, aj repe sa tu darí.
Netreba tej lúze božie dary.”
Ój zle je, Becko, nájdu sa aj takí
nahlas hovoria, čo iní myslia si.
Bolo ich málo, je ich viac… a akí?!
Chcú sa so županom chytať za pasy.
Tak Becko nový rozkaz dáva
za pandúrom hlasno zanadáva:
“Nenos mi už, pandúr
žiadne také správy!
‘Rozdeľuj a panuj!’,
dávna múdrosť vravi.
Rozožeňte stádo bičom!
Nač sloboda povaľačom?”
“Ak hlavu zdvihne jeden, sám bude
schádzať by sa spolu nemali!
Odteraz nech každý doma pri sude
len vo svojej vlastnej maštali.”
“Moderné je hlavy stínať
Netreba hneď vešať.
A jednu hlavu? …há!
Ľahšie zotneš ako desať.”
Mĺkvo v kraji pod bralom
všetci doma čučia
v zatuchnutom, zvetralom.
Vonku vône jari,
včely sladko bzučia.
Lež Beckovi to nestačí,
hlavou vŕta mu
čo ešte vyviesť bedači,
ľudu biednemu.
“Kto kedy s kým a kam!
To chcem, pandúr vedieť večne.
Chcem poznať každý krok a dom!
Chcem vedieť všetko o každom!
Vládnuť chcem nekonečne.”
“Bez môjho vedomia nič nebude sa diať
Odteraz…
len ja im poviem, či sa môžu smiať.”
Hrad stojí,
Becko sťa generál Kontroluje múry.
Pandúr stojí pri Beckovi,
čelo sa mu chmúri.
Pozrie Becko zo skaly a …nebesá!
Kde sú ľudia? Kde poddaní?!
Tam pod skalou len jeden
30-ročný starec krčí sa.
Ten kto vládal, zutekal
a zomrel ten, kto nevládal.
Niet nikoho viac, starého, či decka.
Budete sa čudovať, ľúto mi je Becka.
Kliatba za kliatbou na neho sa valí.
On je predsa obeťou! Tých, čo poslúchali.
Plynie poučenie z tejto histórie také…
Skutočne? Poučenie?! Pre koho? A aké?!
Národ ten pod Tatrami vždy bude o to stáť,
dostať blázna na vrchol a vystavať mu hrad?
Prosím, nedovoľ už nikdy,
aby z blázna stal sa kráľ.
Len svoje práva videl.
Zodpovednosť však,
tá až rokmi príde,
keď zistí, čo vykonal…
