Zatvorím oči v dokonalej slasti. A už… nie som. Zmizol som, neexistujem. Namiesto tela, je tu odrazu všetko naokolo. Stromy, kríky, voda, zem, šum lístia vo vetre, spev a vtáčik. Všetko je jedným. Už nie som telom, som lesom. Dokonalým vo svojej nádhere. Ako dlho takto sedím, neviem. Netuším. V takých chvíľach ťažko merať čas. Prilieta vtáčik a sadá si. Najskôr na hlavu, potom skĺzne na plece. Zachytí sa drobnými pazúrikmi o tričko. Je malý, maličký. Jeho nožičky nie sú väčšie ako päťcentová minca. Naprek tomu, toľko krásy, radosti a lásky dáva do okamihu zblíženia. Odletí, vyplašený kvapkami dažďa. Ďalší krásny okamih, ktorý mi vháňa slzy do očí. Slzy vďačnosti…
Všetko okolo mňa teraz verí na život. Na jeden život. Život, pri ktorom smrť nemá miesta. Ešte raz sa rozhliadnem a pomaly sa zdvíham. Každý kúštik lesa znie v rovnakej nádhernej frekvencii. Hľadám výraz, ktorým by sa dala vystihnúť. Je to DOBRO, čo okolo seba cítim. Rozbieham sa, potrebujem vybehať energiu, ktorú mi práve moji priatelia darovali. Bežím pod klenbou z korún stromov. Pár týždňov a les sa stáva zelenou džungľou.
